pátek 29. srpna 2014

Drahí jógoví priatelia.
Keďže som si aj ja prešiel trpkým sklamaním z nášho gurua, mám potrebu podeliť sa s vami o pár myšlienok o živote, ktoré mi pomohli v tejto kríze. Ktoré mi navrátili pokoj, šťastie a harmóniu. A ktoré mi dokonca pomohli sa prestať hnevať na toho divocha. Veru nás všetkých voľačo naučil
Duchovná cesta je cesta k samému sebe. Koľko krát sme to už počuli. A predsa sme neprišli na to, že dostať sa k svojmu jadru znamená cítiť neskonalú bezpodmienečnú lásku predovšetkým k sebe! Duchovný učiteľ je niekto, kto pomáha ostatným objavovať ich vlastnú krásu, ich vlastné duchovno. To ale nie je možné, pokiaľ si myslíme, že hocikto je viac, ako sme my samy. Pretože priatelia, čím viac niekoho vyvyšujeme, tým viac sami seba ponižujeme. Ale ak je všetko Boh, nemôže byť nič vyššie a nič nižšie. A čím menšie rozdiely medzi hocikým a hocičím, tým bližšie sme ku šťastiu.
Trpel som ukážkovo. Celý svoj život. Pretože mi bolo hovorené, že trpieť je správna cesta. Že je to ušlachtilé, že ma to zbaví ega. Musím sa ponížiť… pokloniť. Z kostolov som odišiel keď som mal vykrikovať MEA CULPA – moja preveľká vina a teraz odchádzam od jógy keď som zistil, že tam celý čas robím to isté. Iba v oranžovom.
Odmietam si už myslieť, že som niečo menej ako môj guru, ako si rovnako odmietam myslieť, že som niečo viac. Sme rovnakí, ľudské bytosti so svojou ľudskou krásou a božskými chybami. Odmietam viac zrádzať samého seba iba preto, že mi niekto povie, žeby som mal. Alebo že sa zrodím v džungli ako démon. Aj biblia sa mi už navyhrážala aj guru sa mi navyhrážal všetkým možným. Čo všetko zlé sa stane. Ale už na to prdím.
Už viem, že duchovný človek je Šťastný človek. A nie ten kto viac trpí a maká a tým sa ešte viac zakomplexováva do vlastného nešťastia.
Aký hlúpy som bol keď som prepadol východnému učeniu o EGU. Pretože viem, že to je presne to, čo si teraz hovoríte: narástlo mu ego. Rúha sa. Niečo vám poviem: čo už môže byť sebeckejšie ako cvičit jogu, klaniať sa majstrovi a postiť sa len preto, aby nám v živote bolo lepšie? Ako môže existovať nesebecká činnosť (karmajóga), ktorú robím preto, aby som mal lepšiu karmu?????? To je teda nesebecké! A koľko z nás, by to robilo aj vtedy keby vedeli, že aj tak budeme celú večnosť horieť v peklách? Nikto. Ale iba vtedy by to bolo priatelia úplne nesebecké.
Všetci predsa robíme duchovno preto, aby nám bolo lepšie – a teda zo sebeckých dôvodov. Akurát sme uverili tej strašnej hlúposti, že aby nám bolo lepšie, musíme teraz trpieť, obetovať sa, znášať poníženia od nejakého majstra, facky, posmešky. Ale ešte raz: čím viac niekoho vyvíšim, tým viac sám seba ponížim. A čím viac sa ponížim, tým ďalej mám od sebaúcty, sebelásky a sebahodnoty. Tým menej som Bohom – Budhom – Osvieteným.
Pochopil som že mať sa rád, nasledovať svoj vnútorný hlas: to nie je EGO. Chrániť sa od utrpenia nie je EGO. Brániť sa poníženiu nie je EGO. Ego je to čo mi hovorí, že ja niečo viem lepšie ako niekto druhý, že ja som niekto iný, ako ten druhý.
Keď som rozmýšľal o tom, či z jógy odídem, objavil som v sebe obrovksý starch. Strach z toho, čo sa stane, z toho že mi ublíži. Zistil som že sa svojho gurua vlastne celý čas bojím. Ale nakoniec som zistil, že nemôžem zradiť seba na niekoho úkor. A že aj pod hrozbou, že sa zdrodím v tej džungli ako démon, jednoducho musím poslúchnuť samého seba. Prietelia nedá sa opísať väčší pocit slobody. Paradoxne som zistil, že je tu niečo, čo je viac, ako prospech z mojej duchovnej cesty: A som tým JA SÁM. V tú chvíľu opadlo skutočné ego. A mne bolo jedno, čo somnou bude, len som uznal ako autoritu niekoho, koho som celý život ponižoval a zosmiešňoval: SAMÉHO SEBA.
Som sám sebe učiteľom a celý život mi v tom pomáha.
Pochopil som, že keď mi niekto strelí facku, už mu nenastavím svoju druhú tvár. Ale buď mu to vrátim, alebo utekám. Pretože si vážim samého seba, pretože si vážim svoje telo, svoju tvár, svoju dôstojnosť, tento život. Utečiem z rovnakého dôvodu, ako odmietnem drogu: vážim si svoje telo. A až vtedy keď nebudem mať kam ujsť, potom pokorne príjmem aj 300 faciek. Ale viem, že som urobil všetko preto, aby som netrpel. To je láska k samému sebe.
Pochopil som, že trpieť kvoli duchovnu je premňa tá najväčšia sprostosť. Tá predstava, že niečo musím pre to urobiť ako nás SW učil, ma oddeľovala od svetla viac ako čokoľvek. Musím viac cvičiť, pravidelne cvičiť, viac držať pôsty, viac opakovať mantru, musím prestať piť kávu, robiť kryju, dostať jogové meno, byť pravidelne s majstrom…. Všetky tieto musím mi boli vlastne prekážkou ku svetlu. Pochopil som, že na to ,aby som bol Šťastný stačí jediné: mať sa rád presne v tento okamih, aj so všetkými svojimi chybami. A Mať celý svet rád presne v tento okamih aj so všetkými jeho chybami. Znamená to odpustť sebe všetky chyby a odpustť životu všetky chyby. Nič viac netreba. Ani mantry, ani filozofiu, ani knihy, ani gurugítu, ani cvičenie, ani majstra. Všetko máme v sebe. Stačí si to dovoliť. Je to tak jednoduché. Stačí si to naozaj len dovoliť. Všetko je tak ako má byť. A my sme priatelia králi. My všetci sme králi tohto sveta. Je to krásny pocit a nie v tom žiadne ego, ani vyvyšovanie. Je v tom láska, vďaka a dokonalosť.
Všetkým tým, ktorí sa rozhodli od majstra odísť odkazujem že: spravili ste práve majstrov zo seba

2 komentáře:

  1. Z JDŽ jsem odešla před třemi lety. Členství ve společnosti a komunita mi pomohly přenést se přes nesnadné období, kdy jsem hledala sebe sama a smysl života tak nějak všeobecně. Děkuji všem, kdo mi pomohli sundat klapky z očí (tedy i autorům tohoto blogu), natáhnout křídla a odletět k novým obzorům.

    Hodně se tu na blogu píše o duchovních cestách a mistrech. Vím, že spousta lidí nahlíží na JDŽ optikou "něco divného se sice děje kolem otce zakladatele, ale je to přece dobrý jógový systém, škoda ho rušit".

    Duchovním se zabývat nechci, ale ráda bych se ale zastavila u cvičení jógy. Za tři roky, co v JDŽ nejsem, jsem prošla kurzy mnoha systémů jógy v Čechách i ve světě. Nasávám. Denně cvičím. Potkala jsem spoustu skromných učitelů, kterým se neklaní zástupy, ale kteří jsou výborní učitelé jógy. Od nich jsem se zdokonalila ve vedení vlastního těla způsobem, o jakém by se mi v JDŽ asi ani nesnilo. Také jsem nasávala a denně cvičila, ale obzor byl omezený. Staré známé ásany jsou najednou nové a plné nového poznání. Jako bych některé části jógy jen zvenku napodobovala, aniž bych postihla podstatu.

    Nemyslím, že by systém cvičení JDŽ byl špatný, je to prostě jen jeden z mnoha systémů jógy. Přijímaný s rozumem je to dobrý služebník, uctívaný se mění ve zlého pána.

    Absolvovala jsem cvičitelské školení JDŽ (dokonce 2x kvůli těhotenství), nyní se vzdělávám jinde a vidím ten rozdíl. Vidím, jak mi rozmanitá zkušenost s různými školami dává cit pro klienta a možnost se mu dobře přizpůsobit, poznat jeho možnosti a vést jeho rozvoj dobrým směrem.

    Závěrem mne napadá takový bonmot: Díky JDŽ jsem se poprvé stala učitelem jógy. A díky odchodu z JDŽ se možná stanu dobrým učitelem jógy. Dnes vidím, že uvnitř JDŽ by se mi to nepovedlo.

    OdpovědětVymazat
  2. A aké systémy ťa zvlášť posunuli ďalej?

    OdpovědětVymazat