Môj posledný satsang:
Prichádzam po dlhej dobe. Som prvý, sadám si dozadu. Postupne začínajú prichádzať. Väčšinou postarší ľudia. Vážni, zhrbení, pohľady smerujúce dolu. Mnohí z nich pristupujú ihneď k pokladničke, kde vhodia peniaze. Potom sa pokorne sklonia pred oltárom. Sme potichu lebo rozprávať máme zakázané. Resp nie zakázané: ale nemalo by sa. Uvedomím si, že so slovom „nemalo by sa“ a „malo by sa“ je tu zachádzané ako s „musíš.“
Keď je nás 10 začína webcast. Sw hovorí, že za všetko môže zlá kalijuga. Zlé potraviny, zlá pôda, zlé prostredie, zlí ľudia, zlá karma. Všetko je zlé. A treba toho urobiť toľko. Musíme sa oveľa viac snažiť, viac ako doteraz a musíme to brať veľmi vážne a musíme to a hetno. Už chápem ten smútok v ľuďoch. Nesú na chrbtoch batoh nesplniteľných povinností a je im len pridávané. Po prednáške ostáva ťaživý pocit. Všetko na zemi je v zúfalom stave. Ešte že máme toho gurua, ktorí nás zachráni.
Paradoxne až hudba pozdvihne v miestnosti energiu a pomaly sa napätie z tvári uvoľňuje. Konečne mi to začína pripomínať to, ako si to pamätám. Hudba: tá nikdy nesklame. Všímam si že ľudia majú na krku veľkú rudrakšu. Najnovší hit zo střílok, ktorý zaručuje blahobyt a šťastie. Samozrejme ak je správne podľa sw pokynov nosený. Rozmýšľam nad tým, prečo nám to nepovedal už dávno, prečo po toľkých rokoch príde s takouto senzačnou novinkou? Uvedomujem si, že vždy je nejaký hit, niečo, čo treba kúpiť a čo má zkvalitniť môj život. Mám toho doma plný šuflík. Nič mi nepomohlo. Ale bál som sa pokyny nedodržať. Že sa mi stane /niečo zlé/ Takto som dopadol, racionálny človek... Ach
Potom vystúpia poprední mesta so svojimi postrehmi posledného týždňa. Rozpráva sa napríklad o špeciálnej kriji, ktorú dostali len ľudia, ktorí boli naposledy v Strilkach. Ostatní nie! Má nás zbaviť elektrosmogu. Ale a to aby sme ju dostali musíme byť v Strilkach vraj najmenej týždeň! (Snažím sa nemyslieť na všetky tie maily o tom ako Strilky nemajú peniaze a nespájať si to).........................
Zajímavý příspěvek, asi každý z nás si prošel "poslední satsang", ten pocit, že Král je nahý a že co to tam vlastně dělám, proč tam sedím-vždyť jsou to jen prázdná slova vyčtené "moudrosti" od člověka, který nosí zlaté prsteny a zlatou ceduli na krku a sem tam si schová čokoládu pod hábit. Od člověka, který to, co říká, nedělá a který jako jogín rozhodně nevypadá. A sedím tam s lidmi, co se cítí provinilí, že to, co on říká, nezvládají dělat a kterým on s přísností říká, že jako jogíni nevypadají. hrozný pocit..... Absolutní přetvářka, útěky mysli-to jsou jen zkoušky, on ví, nemůžu to posuzovat, jsou to zkoušky, je za tím hlubší smysl........tenhle boj se sebou samým dělalo už tolik členů nespočetných sekt.
Jsem rád, že jste neutekl do podobné hry se sebou, Rabo. Ona ta realita je skutečně tak prostá: už to tu stokrát bylo: MM Jogi a ostatní, pořád to samé, v mládí chvíli cvičit, pak hodně načíst, dorazit do země, kde to to ještě neznají, přivézt tajemný příběh "bez svědků", obklopit se důvěřivými jedinci s problémy se vztahy, co obětují všechen svůj čas a peníze: a job a popularita zajištěna...
